Lepšia krysa v kočíku ako opice na streche?

Síce sme oboje zažili, ale jednoznačnú odpoveď nemáme.

Keď vám náhodou ožije kočík a začne sa samovoľne hýbať - nemusí byť dôvodom šikmá plocha, na ktorej stojí. Môže v ňom byť krysa hľadajúca niečo na zahryznutie. A pozor - to sme nevedeli - krysy sú extrémne mrštné a vedia dobre skákať. Tá naša si odskočila z kanála a potom tam sklamaná zase ladným skokom vrátila. My sme zase zostali sklamaní reštauráciou, v ktorej sa to stalo, a tak sme  vyskočili zo stoličiek a dali sa na útek. Ale nebojte, to sa pravdepodobne stane len niekde v Ázii, napríklad na Bali. Takže v Prahe alebo Bratislave strach mať nemusíme. Snáď...

Opice na plechovej streche uprostred noci prebudia aj mŕtveho, nieto ešte unavených rodičov dvoch malých detí. Zvuky, ktoré by aj za bieleho dňa vyvolali rôzne neblahé myšlienky majú uprostred noci ešte dramatickejší efekt. A tak sme v ľahkej panike začali kontrolovať zámky na oknách a dverách a ukradomky pozorovali okolie domu spoza závesu. Opatrne, aby nás niekto - nevieme ešte kto - náhodou nezbadal. Bývali sme v odľahlejšej časti malej dediny, kde ani pes neštekol a líšky tam chodili dávať dobrú noc, takže to nám na kľude nepridalo. Nejedná sa náhodou o nejaký druh trestnej činnosti? Asi nie, hovoríme si, sme v Malajzii, tu je nízka kriminalita. Snáď...

Malajzia nás okúzlila najmä po kulinárskej stránke, skúsili sme všetky typické jedlá na ostrovoch Penang a Langkawi, kde sa pravá mágia s vareškou a kotlíkom odohráva na uliciach v stánkoch u street hawkers, prípadne na nočných trhoch. Pojedli sme všeličo a neohrnuli sme nos ani nad žabou.

Tá v človeku ani zďaleka nevyvolala také pocity ako kráľ ovocia Durian, nad ktorým ohrnie nos pri prvom stretnutí snáď každý, strašne prenikavo totiž zapácha. Chutí asi ako sladký cukrový melón zmiešaný so štedrou dávkou cesnaku a cibule. Prvé sústo prekvapí a poteší, tie ďalšie už nejak nechcú ísť dole hrdlom.

Elinka by si tiež už s nami niečo zakusla, zatiaľ sme jej dopriali len kašu, tak si to musela vynahradiť inak.

Rada sa takto zakusne aj do nás, ale posledné dni to už prestáva byť sranda, kedže sa dostavil ďalší vývojový krok - prerezávanie zubov...

Naša cesta sa chýli ku koncu, posledné dva týždne sme zase trávili v Thajsku na Koh Lante. Už pomaličky bilancujeme - nebolo to vždy jednoduché, ale snažili sme sa zrealizovať predsavzatia, ktoré sme si pred cestou dali a väčšinu sa nám podarilo splniť.

 
Ale to vám porozprávame osobne.
Sú pred nami už len dva dni, takže sa čoskoro uvidíme!
Tešíme sa!

Bali jsme tady

Bali - boli sme naň veľmi zvedaví...

Medzičasom sme tu už viac ako dva týždne, z čoho sme mali 10 dní posilu z Bratislavy, svoje vnúčatá prišli skontrolovať ich starí rodičia. David tento čas využil na to, aby vybavil pracovné záležitosti vo Vietname, takže v plnom počte sme boli len pár dní. Bol to trochu hektický čas, preto máme doteraz najväčší sklz v blogovaní.

Ale dosť bolo výhovoriek - hor sa na to!

Za naše pôsobisko na Bali sme zvolili mestečko Sanur na juhu ostrova. Vyhovuje nám, pretože tu je pokoj, turistov je tu síce dosť, ale chodníky (hurá, konečne ich máme) nie sú preplnené. 

Nočný život je tu prakticky rovný nule, takže v meste prevládajú hlavne staršie ročníky, prevažne z Austrálie a Holandska. Pláž tu je chránená koralovým útesom pred veľkými vlnami, ktoré na Bali tak priťahujú surfistov. To je druhý dôvod, prečo sme sa rozhodli pre Sanur, more je často bez vlnky a preto si ho tu ešte viac ako na Lante obľúbila Laura.

Doobedia trávime tentokrát v apartmáne, resp. pri bazéne v našej tienistej záhrade, na pláž chodíme väčšinou až poobede po sieste. 

Vyskúšali sme aj jogové štúdio, ale zatiaľ sme kvôli hektickým dňom nestihli zaviesť pravidelné navštevovanie lekcií.

Cestovanie po ostrove je možné prakticky len taxíkmi alebo v prenajatých autách so šoférmi. Tých tu je nespočetné množstvo a niekoľkokrát denne na nás pokrikujú: "Transport, transport! Maybe tomorrow?". Tento spôsob dopravy sme už aj vyskúšali, ale zistili sme, že Laurinke až tak nevyhovujú úzke kľukaté cesty a silné tlmiče dodávok. Takže musíme voliť len krátke výlety do okolia.

Boli sme si pozrieť chrám Ulu Watu na polostrove Bukit Badung, na ktorom je najzaujímavejšia jeho poloha, leží na vysokom brale nad morom, takže zhora je krásny výhľad na trieštiace sa vlny v hĺbke.Samotný chrám veľmi zaujímavý nie je, bol tam dosť veľký neporiadok.

Odtiaľ sme smerovali do mesta Jimbaran, ktoré je známe svojím rybím trhom a reštauráciami na pláži, ktoré sa špecializujú na ryby a morské plody. Musím priznať, že sme boli prekvapení pretože "hlavná" ulica bola pobrežná cesta, ktorú lemovalo niekoľko desiatok skoro navlas rovnakých reštaurácií. Najedli sme sa dobre, takže účel cesty bol splnený.

Posledná na programe bola Kuta, asi najživšie letovisko na Bali, kde je najväčšia koncentrácia hotelov a tým pádom aj turistov, preplnené ulice a rušný nočný život. A ešte tam majú obrovské shopping centrum priamo na pláži!

Druhý výlet sme smerovali do mesta Ubud, severne od Sanuru vo vnútrozemí. Ubud je považovaný za centrum umelcov, je tam veľmi veľa galérií, butikov balijských návrhárov a niekoĺko umeleckých múzeí, z ktorých jedno, Neka Museum, sme navštívili.

Krátky výlet sme si urobili aj do mesta Seminyak, ktorý je považovaný za dizajnérske centrum Bali. Mesto je podobné Sanuru, len je plné butikov, obchodov s oblečením a doplnkami.

Všetky mestá, ktoré sme na Bali zatiaľ navštívili - a boli to vlastne tie najznámejšie - výstižne popisuje naša obľúbená thajská fráza "same same but different".

To boli naše zážitky v kocke.

Aha, ešte musím spomenúť, že naše dve princezné navštívili salón krásy Chic, kde im pani kaderníčka spravila nový letný zostrih, na ktorý je hlavne Laurinka veľmi pyšná.

Elinka sa začala plaziť, zaujímajú ju hlavne naše topánky a nohy a občas si počíha aj na mravca, ktorého sa potom snaží chytiť (a keby sa to podarilo, dať do úst).

Krabi special

S Koh Lantou sme sa rozlúčili a naše ďalšie kroky viedli do mesta Krabi na thajskej pevnine, odkiaľ sme leteli v ústrety ďalším ázijským dobrodružstvám. Krabi nie je nijak výnimočné mesto, ale tých 24 hodín, ktoré sme tam strávili sa nám podarilo využiť veľmi efektívne, takže na nudu nedošlo (aj keď tá je s našimi dvoma čerticami v bdelom stave nemožná).

Chceli sme ísť pozrieť chrám Wat Tham Seua - Tiger Cave Temple, ktorý je od Krabi vzdialený asi 5km. Samotný chrám, resp. malá svätyňa je súčasťou vápencovej jaskyne, ktorými je celá oblasť popretkávaná. Tigre tam už niekoľko desiatok, možno stovák rokov nepobiehajú, ich niekdajší výskyt  pripomína niekoľko gýčových sôch v nadživotnej veľkosti. 

Ešte viac ako tento malý chrám nás zaujímala vyhliadka priamo nad ním na vrchole kopca vo výške 600 metrov, kam viedlo 1237 schodov.

Musím povedať, že som zo začiatku mala svoje pochybnosti, či to s dvoma deťmi zvládneme, hlavne keď som si prečítala cestopisy ľudí, ktorí tam boli. Teplo, strmé schody, moja kondícia a ešte šesťkilová Elinka v šátku, to všetko ma trochu zneisťovalo. David bol samozrejme presvedčený, že to bude "dávačka", a tak sme sa tam teda vybrali.

Výstup sme zvládli, dokonca Laurinka bola tak namotivovaná, že úseky, ktoré neboli strmé išla po vlastných, čo je u nej nezvyk, pretože sa rada nechá nosiť.

Výhľad zhora bol úžasný, na vrchole je veľká zlatá socha budhu, niekoľko menších sôch a malé svatyne na obetiny.

V areáli okolo chrámu žijú mnísy a mníšky, vrchol kopca je známym meditačným miestom. Aj my sme na vrchole stretli dvoch budhistických mníchov, obom deťom dali požehnanie ("Bless you baby", "Good luck, baby") a na štvoricu Talianov zakričali: "Makaroni" - tiež ich asi žehnali a potom sa pustili do diskusie o talianskom futbale, pričom slovná zásoba anglických slovíčok oboch skupiniek bola minimálna.

Cesta dole bola nemenej náročná, niektoré úseky schodov boli tak strmé, som sa radšej pozerala len na nasledujúci schod, lebo pohľad o jeden nižšie mi už spôboval závrať. Laurinka to celé komentovala a spievala nám, takže sme mali čo robiť, aby sme sa mohli sústrediť na chôdzu. Musím vzdať hold Davidovi, že tieto strmé úseky v pohode zvládol s Laurou na rukách, lebo ja som bola rada, že som mala Elinku zaviazaná u mňa v šátku a tým pádom voľné ruky.

Návštevou tohto posvätného miesta sme zatiaľ urobili bodku za naším pobytom v Thajsku.

Medzičasom sme už štvrtý deň v Indonézii na Bali a zatiaľ len absorbujeme dojmy a samozrejme, aj keď často nechceme, porovnávame a hodnotíme.
Ale to už je na nový blog...

Koh Lanta - snáď ťa ešte uvidíme

Ani sa nám to nechce veriť, ale už sme na Koh Lante dva a pol týždňa. Ostrov nám prirástol k srdcu, vládne tu skutočná pohoda a západy slnka naozaj stojí za to pozorovať, tak ako to píšu v brožúrkach pre turistov.

Naše dni získali určitú opakujúcu sa podobu – doobeda pláž, pričom jeden z rodičov ide cvičiť jogu, na obed sa vraciame domov, aby sme mohli dodržovať siestu. Po nej zase vyrážame na pláž, kde sme až do zotmenia a je to veľmi fajn. 

Pre cestovateľov túžiacich po pamiatkach alebo prírodných úkazoch nie je samotná Koh Lanta ideálnym miestom, tu na ostrove toho veľa na pozeranie nie je. Kým sme mali tuktuk,  podnikli sme dve dobrodružné výpravy po ostrove, nepočítajúc krátke návštevy hlavného mesta Ban Saladan.

Dobrodružné preto, že cesta tuktukom s dvoma deťmi je vždy výzvou, pretože jedno dieťa sa neustále vypytuje rôzne komplikované otázky k dôvodu cesty, okoliu, ktorým prechádzame a ku koncu cesty, pričom  komunikácia je sťažená hlukom motorky a helmou s vizírom, ktorú má na hlave a druhé dieťa mrnčí, lebo chce tiež  práve v tej chvíli komunikovať, a pritom ho zaujímajú plne iné veci...  

Chceli sme ostrov spoznať trochu lepšie, preto naša prvá cesta viedla na juh do oblasti Klong Nin. Je to maličké letovisko pri pláži s rovnakým menom. Nenašli sme tam nič mimoriadne zaujímavé, letovisko je ešte o dosť menšie ako to naše, hlavná ulica (vedľajšie neexistujú) má asi kilometer... Pláž je tam ale krásna, hlavne pre deti, pretože tam nie sú vo vode žiadne kamene a skaly.

Naša druhá dobrodružná cesta smerovala na východné pobrežie ostrova, pričom tu  dobrodružný faktor umocnila ešte skutočnosť, že sme museli križovať miernu pahorkatinu vo vnútrozemí ostrova, čo bola pre náš tuktuk a nášho šoféra veľká výzva. My spolucestujúci sme statočne pomáhali a presúvali svoju váhu tak, aby sme zoptimalizovali ťažisko, a tak sme ani raz nemuseli tlačiť...

Boli sme si pozrieť bývalé hlavné mesto Koh Lanty, ktoré sa volá Lanta Old Town a mali sme určité očakávania, avšak keď sme ho uvideli v realite, boli sme trochu zaskočení. Jednalo sa o jednu ulicu, na ktorej bolo pár reštaurácií a obchodov so suvenírmi.

 

Mesto malo svoju atmosféru, sú tam totiž „waterfront houses“, čiže domy stojace priamo nad vodou na drevených koloch. To sa nám páčilo, v jednej takej reštaurácii sme posedeli a bolo to fajn, aj keď my sme tam boli zrovna v čase odlivu.

Pred dvoma dňami sme sa presťahovali, zostávame naďalej v dedinke Phra Ae, len sme sa posunuli trošku viac do „centra“, zase sme na vysokom kopci - Garden Hill, na ktorý sa (keď sme leniví, čiže často) nechávame vyviezť golfovým autíčkom. Kuchyňu s obývacím priestorom máme na terase, čo je sranda, sme tu trochu ako v ZOO, máme tu mravce, jašteričky, občas sa u nás zastaví mačka a nejaký ten vták. 

Kuchyňu s obývacím priestorom máme na terase, čo je sranda, sme tu trochu ako v ZOO, máme tu mravce, jašteričky, občas sa u nás zastaví mačka a nejaký ten vták. 

Laurinkaza posledné dni zažila dva výnimočné zážitky:

1. Okúpala sa v mori a odvtedy chce stále chodiť na pláž a sedieť vo vode.

2. Bola na detskej masáži, čo sa jej veľmi páčilo. Jediný problém bol, že tam musela byť ticho, a to bola pre ňu zaťažkávajúca skúška. Inak bola nadšená, páčila sa jej aj pani masérka, ktorá mala krásne dlhé vlasy a Laura ju stále za ne chcela chytať.

A ešte si nechala v nepozorovanej chvíli v masážnom stánku na pláží nalakovať nechty na červeno...

Elin sa rozrozprávala, nepretržite niečo hovorí, hlavne „tatatata“ a potom ešte veľmi nahlas vykrikuje. Začala sa trošku plaziť, keď vidí vo svojej blízkosti potlačený kus papiera s akýmkoľvek obsahom, ide za ním bez ohľadu na straty. Už zjedla kus účtu, rozmočila svoje leporelo a moju knihu.

Ešte nás čaká pár dní, ideme si pozieť nejaké domy, rozmýšľame totiž, že sa sem na konci našej dlhej cesty ešte vrátime, a tak hľadáme ubytovanie, ktoré by sa stalo našim domovom mimo domova.  

Pri obhliadke domov sme narazili na realitnú agentku Alenu, ktorá tu žije s manželom 6 rokov a od nej sme sa dozvedeli zaujímavú informáciu, že nehnuteľnosti tu vlastní 270 Švédov a hneď za nimi sú v tesnom závese Česi, ktorých je 20. A my sme si mysleli, že sem žiadni Česi (ani Slováci) nechodia, pretože sme doteraz stretli resp. začuli len dve skupinky českých backpackerov (baťůžkáře, slovenský výraz nepoznám - ruksakári? asi nie...).