S Koh Lantou sme sa rozlúčili a naše ďalšie kroky viedli do mesta Krabi na thajskej pevnine, odkiaľ sme leteli v ústrety ďalším ázijským dobrodružstvám. Krabi nie je nijak výnimočné mesto, ale tých 24 hodín, ktoré sme tam strávili sa nám podarilo využiť veľmi efektívne, takže na nudu nedošlo (aj keď tá je s našimi dvoma čerticami v bdelom stave nemožná).
Chceli sme ísť pozrieť chrám Wat Tham Seua - Tiger Cave Temple, ktorý je od Krabi vzdialený asi 5km. Samotný chrám, resp. malá svätyňa je súčasťou vápencovej jaskyne, ktorými je celá oblasť popretkávaná. Tigre tam už niekoľko desiatok, možno stovák rokov nepobiehajú, ich niekdajší výskyt pripomína niekoľko gýčových sôch v nadživotnej veľkosti.
Ešte viac ako tento malý chrám nás zaujímala vyhliadka priamo nad ním na vrchole kopca vo výške 600 metrov, kam viedlo 1237 schodov.
Musím povedať, že som zo začiatku mala svoje pochybnosti, či to s dvoma deťmi zvládneme, hlavne keď som si prečítala cestopisy ľudí, ktorí tam boli. Teplo, strmé schody, moja kondícia a ešte šesťkilová Elinka v šátku, to všetko ma trochu zneisťovalo. David bol samozrejme presvedčený, že to bude "dávačka", a tak sme sa tam teda vybrali.
Výstup sme zvládli, dokonca Laurinka bola tak namotivovaná, že úseky, ktoré neboli strmé išla po vlastných, čo je u nej nezvyk, pretože sa rada nechá nosiť.
Výhľad zhora bol úžasný, na vrchole je veľká zlatá socha budhu, niekoľko menších sôch a malé svatyne na obetiny.
V areáli okolo chrámu žijú mnísy a mníšky, vrchol kopca je známym meditačným miestom. Aj my sme na vrchole stretli dvoch budhistických mníchov, obom deťom dali požehnanie ("Bless you baby", "Good luck, baby") a na štvoricu Talianov zakričali: "Makaroni" - tiež ich asi žehnali a potom sa pustili do diskusie o talianskom futbale, pričom slovná zásoba anglických slovíčok oboch skupiniek bola minimálna.
Cesta dole bola nemenej náročná, niektoré úseky schodov boli tak strmé, som sa radšej pozerala len na nasledujúci schod, lebo pohľad o jeden nižšie mi už spôboval závrať. Laurinka to celé komentovala a spievala nám, takže sme mali čo robiť, aby sme sa mohli sústrediť na chôdzu. Musím vzdať hold Davidovi, že tieto strmé úseky v pohode zvládol s Laurou na rukách, lebo ja som bola rada, že som mala Elinku zaviazaná u mňa v šátku a tým pádom voľné ruky.
Návštevou tohto posvätného miesta sme zatiaľ urobili bodku za naším pobytom v Thajsku.
Medzičasom sme už štvrtý deň v Indonézii na Bali a zatiaľ len absorbujeme dojmy a samozrejme, aj keď často nechceme, porovnávame a hodnotíme.
Ale to už je na nový blog...
Žádné komentáře:
Okomentovat