Ani sa nám to nechce veriť, ale už sme na Koh Lante dva a pol týždňa. Ostrov nám prirástol k srdcu, vládne tu skutočná pohoda a západy slnka naozaj stojí za to pozorovať, tak ako to píšu v brožúrkach pre turistov.
Naše dni získali určitú opakujúcu sa podobu – doobeda pláž, pričom jeden z rodičov ide cvičiť jogu, na obed sa vraciame domov, aby sme mohli dodržovať siestu. Po nej zase vyrážame na pláž, kde sme až do zotmenia a je to veľmi fajn.
Pre cestovateľov túžiacich po pamiatkach alebo prírodných úkazoch nie je samotná Koh Lanta ideálnym miestom, tu na ostrove toho veľa na pozeranie nie je. Kým sme mali tuktuk, podnikli sme dve dobrodružné výpravy po ostrove, nepočítajúc krátke návštevy hlavného mesta Ban Saladan.
Dobrodružné preto, že cesta tuktukom s dvoma deťmi je vždy výzvou, pretože jedno dieťa sa neustále vypytuje rôzne komplikované otázky k dôvodu cesty, okoliu, ktorým prechádzame a ku koncu cesty, pričom komunikácia je sťažená hlukom motorky a helmou s vizírom, ktorú má na hlave a druhé dieťa mrnčí, lebo chce tiež práve v tej chvíli komunikovať, a pritom ho zaujímajú plne iné veci...
Chceli sme ostrov spoznať trochu lepšie, preto naša prvá cesta viedla na juh do oblasti Klong Nin. Je to maličké letovisko pri pláži s rovnakým menom. Nenašli sme tam nič mimoriadne zaujímavé, letovisko je ešte o dosť menšie ako to naše, hlavná ulica (vedľajšie neexistujú) má asi kilometer... Pláž je tam ale krásna, hlavne pre deti, pretože tam nie sú vo vode žiadne kamene a skaly.
Naša druhá dobrodružná cesta smerovala na východné pobrežie ostrova, pričom tu dobrodružný faktor umocnila ešte skutočnosť, že sme museli križovať miernu pahorkatinu vo vnútrozemí ostrova, čo bola pre náš tuktuk a nášho šoféra veľká výzva. My spolucestujúci sme statočne pomáhali a presúvali svoju váhu tak, aby sme zoptimalizovali ťažisko, a tak sme ani raz nemuseli tlačiť...
Boli sme si pozrieť bývalé hlavné mesto Koh Lanty, ktoré sa volá Lanta Old Town a mali sme určité očakávania, avšak keď sme ho uvideli v realite, boli sme trochu zaskočení. Jednalo sa o jednu ulicu, na ktorej bolo pár reštaurácií a obchodov so suvenírmi.
Mesto malo svoju atmosféru, sú tam totiž „waterfront houses“, čiže domy stojace priamo nad vodou na drevených koloch. To sa nám páčilo, v jednej takej reštaurácii sme posedeli a bolo to fajn, aj keď my sme tam boli zrovna v čase odlivu.
Pred dvoma dňami sme sa presťahovali, zostávame naďalej v dedinke Phra Ae, len sme sa posunuli trošku viac do „centra“, zase sme na vysokom kopci - Garden Hill, na ktorý sa (keď sme leniví, čiže často) nechávame vyviezť golfovým autíčkom. Kuchyňu s obývacím priestorom máme na terase, čo je sranda, sme tu trochu ako v ZOO, máme tu mravce, jašteričky, občas sa u nás zastaví mačka a nejaký ten vták.
Kuchyňu s obývacím priestorom máme na terase, čo je sranda, sme tu trochu ako v ZOO, máme tu mravce, jašteričky, občas sa u nás zastaví mačka a nejaký ten vták.
Laurinkaza posledné dni zažila dva výnimočné zážitky:
1. Okúpala sa v mori a odvtedy chce stále chodiť na pláž a sedieť vo vode.
2. Bola na detskej masáži, čo sa jej veľmi páčilo. Jediný problém bol, že tam musela byť ticho, a to bola pre ňu zaťažkávajúca skúška. Inak bola nadšená, páčila sa jej aj pani masérka, ktorá mala krásne dlhé vlasy a Laura ju stále za ne chcela chytať.
A ešte si nechala v nepozorovanej chvíli v masážnom stánku na pláží nalakovať nechty na červeno...
Elin sa rozrozprávala, nepretržite niečo hovorí, hlavne „tatatata“ a potom ešte veľmi nahlas vykrikuje. Začala sa trošku plaziť, keď vidí vo svojej blízkosti potlačený kus papiera s akýmkoľvek obsahom, ide za ním bez ohľadu na straty. Už zjedla kus účtu, rozmočila svoje leporelo a moju knihu.
Ešte nás čaká pár dní, ideme si pozieť nejaké domy, rozmýšľame totiž, že sa sem na konci našej dlhej cesty ešte vrátime, a tak hľadáme ubytovanie, ktoré by sa stalo našim domovom mimo domova.
Pri obhliadke domov sme narazili na realitnú agentku Alenu, ktorá tu žije s manželom 6 rokov a od nej sme sa dozvedeli zaujímavú informáciu, že nehnuteľnosti tu vlastní 270 Švédov a hneď za nimi sú v tesnom závese Česi, ktorých je 20. A my sme si mysleli, že sem žiadni Česi (ani Slováci) nechodia, pretože sme doteraz stretli resp. začuli len dve skupinky českých backpackerov (baťůžkáře, slovenský výraz nepoznám - ruksakári? asi nie...).
Žádné komentáře:
Okomentovat