Naše dni v Ao-Nangu sú už vlastne spočítané, zajtra sa presúvame na ostrov Ko Lanta, ktorý je odtiaľto vzdialený asi 70 km.
A čo sa udialo za posledné dni?
Laura sa sama okúpala v bazéne - tj odvážila sa opustiť prvý schodík, ktorý bol doteraz jej bezpečným prístavom a vyskúšala výšku vody na schodíku druhom a treťom. Na poslednom sa ponorila až po krk a spokojná so svojím výkonom, ktorý nám oznámila víťazoslávnym smiechom, vrhla sa konečne do detského bazéna. Ten sa jej zapáčil, a tak už niekoľko dní stojí vo svojom pomyselnom bare a mixuje koktejly.
Ďalší pokrok sme zaznamenali v jedle, od nášho príchodu sa naša dcéra nedotkla žiadneho ovocia, ona vedela lepšie než my, že jej nič z ponúkaného nebude chutiť. Pokúšali sme sa formou rôznych hier a fínt a predvádzaním pôžitku zo skvelej chuti Lauru presvedčiť, že mango je naozaj sladké, ale bez úspechu...Včera som to len zo srandy skúsila znova a stalo sa neočakávané, čo ma prekvapilo a Lauru asi tiež, lebo po tom, ako spráskala polovicu manga nám ešte asi hodinu opakovala, že to mango je naozaj skvelé, sladké atď.
Elinka tiež urobila ďalší krôčik resp. pohyb vpred, začala sa točiť aj na pravú stranu, takže jediné bezpečné miesto pre ňu je buď zem alebo detská postieľka.
Včera sme boli na druhom výlete od nášho príchodu. Rozhodli sme sa preskúmať nepoškvrnenú pláž (v porovnaní s tou našou v Ao-Nangu) v dedinke Klong Muang, ktorá sa nachádza niekoľko kilometrov odtiaľto. Samozrejme sa asi dve hodiny pred plánovaným odchodom spustila prietrž mračien a po hodine ešte stále lialo ako z krhle, ale našťastie dážď postupne ustal. S Davidom sme preskúmali oblohu, silu vetra a oblačnosť a zhodli sme sa na tom, že naozaj nevieme odhadnúť, či sa znova rozprší alebo nie. Napriek tomu sme si povedali, že to riskneme a dohodnutému šoférovi tuk-tuku sme potvrdili, že nás môže prísť vyzdvihnúť.
Laurinka si jazdu v otvorenej korbe dodávky užila, dokonca sme videli po ceste aj slony, čo ju veľmi nadchlo. Klong Muang nás trošku prekvapil, vedeli sme, že to je malé mestečko, ale jeho aktivita posunula náš Ao-Nang na úroveň pulzujúcej metropole, tam proste skapal pes...
Na pláži nebolo ani nohy, kto by tam aj v daždi chodil (medzitým sa zase slabo rozpršalo). My sme si ju ale veľmi užili, Laura sa vybláznila na piesku, našla tam množstvo zaujímavých predmetov.
Dokonca sme chvíľku pozorovali aj dvoch z početných obyvateľov pláže, súdiac podľa počtu dier v piesku rôznych veľkostí.
Ja som sa tešila na kúpeľ. Naštastie sa po chvíľke zobudila Elinka, ktorú som mala zaviazanú v šátku a ja som mohla vhupnúť do vody. Tentokrát mi Laura kúpeľ nezakázala, snáď ju ten strach z mora už pomaličky prechádza.
A kedže nám prestalo pršať, rozhodli sme sa zastaviť na pravidelnom trhu, ktorý sa zrovna v Klong Muangu konal. Ten nás sklamal, bol maličký, ale vzhľadom na veľkosť mestečka sme sa ani nedivili. Po nákupe rôznych dobrôt na večeru sme sa vydali zase na spiatočnú cestu.
Videli sme zase niečo nové, čím sme Laure zodpovedali jej oprávnenú otázku: "Táto, prečo jedeme na výlet?".
Dnes nám trošku prekazilo plány počasie, celé doobedie pršalo, takže sme nemohli ísť k moru, ako sme pôvodne plánovali. Večer sme boli na poslednej prechádzke a na večeri v našej obľúbenej poschodovej reštaurácii, vlastným menom Jamai restaurant, ktorej vládnu moslimské thajky a jedlo je tam naozaj vynikajúce.
Ešte nám zostáva zbaliť kufre, kedže ráno ideme na trajekt, tak snáď tento náročný program zvládneme!
Žádné komentáře:
Okomentovat